Bradlové pásmo
Bradlové pásmo predstavuje deliaci element medzi vonkajšímy a vnútornými Západnými Karpatmi. Bradlové pásmo predstavuje úzku zónu tiahnúcu sa v celkovej dĺžke asi 600 km od Podbranča na okraji viedenskej panvy (najzápadnejšie výskyty bradlového pásma boli zastihnuté vrtmi pri obciach Koválov, Bišťava a Letničie v podloží viedenskej panvy), cez Myjavskú pahorkatinu, Považie, Biele Karpaty, Kysuce a Oravu, smerom do Poľska, kde tvorí pohorie Pieniny. Z Pienin prechádza bradlové pásmo na východné Slovensko a pokračuje cez Ľubovniansku vrchovinu, Čergov, Beskydské predhorie až na Ukrajinu, cez ktorú sa tiahne až do Rumunska. Úzka zóna bradlového pásma je na našom území najširšia v okolí Púchova, kde meria v priereze asi 20 km. V niektorých úsekoch napríklad na východnom Slovensku sa naopak zužuje natoľko, že miestami takmer zaniká. Súvislý pruh bradlového pásma je na našom území prerušený dvakrát a to na Orave, kde sa ponára pod neogénne sedimenty oravsko novotargskej panvy, a na východe Slovenska, kde je prerušené Vihorlatskými vrchmi. Pri Zázrivej je jeho priebeh priečnymi zlomami horizontálne posunutý na juh. Tento ohyb sa často označuje ako oravská alebo zázrivská sigmoida.
 |
Bradlové pásmo je diskontinuitou prvého rádu v tektonickej stavbe Západných Karpát (často je označované aj ako peripieninský lineament). Názov bradlové pásmo je odvodený od charakteristickej morfotektonickej črty, ktorými sú strmé skalné útvary - bradlá vystupujúce nad okolitý reliéf. Tie sú tvorené jurskými a spodnokriedovými vápencami, ktoré erozívne vystupujú spod mäkších slíenitých až ílovitých sedimentov vrchnej kriedy a paleogénu.
Mimoriadna zložitosť stavby bradlového pásma je podmienená tým, že bolo tektonicky postihnuté v kriede spolu s vnútornými Západnými Karpatmi a po paleogéne spolu s flyšovým pásmom. Tektonická stavba je navyše komplikovaná aj zlomami s horizontálnymi posunmi, ktoré pozdĺžne segmentovali jeho jednotky. Zásadné rozčlenenie sedimentačného priestoru bradlového pásma, ale aj ďalších jednotiek Západných Karpát nastalo v jure. Bolo to podmienené roztiahnutím priestoru oceánu Tethys a jeho rozčlenením na hlbšie a plytšie sedimentačné oblasti. Podľa rozdielneho faciálneho charakteru podmieneného nejednotnosťou sedimentačného priestoru sa v bradlovom pásme vyčleňujú viaceré sekvencie, z nich najrozšírenejšie sú čorštýnska sekvencia, kysucká (tiež kysucko-pieninská) sekvencía, klapská sekvencia a manínska sekvencia. Všetky spomenuté sekvencie sú tektonicky amputované od svojho pôvodného podložia a vrstevný sled je doložený len od spodnej jury. Táto skutočnosť tiež značným spôsobom komplikuje paleogeografickú rekonštrukciu ich pôvodných sedimentačných priestorov. Čorštýnska a kysucká sekvencia tvoria hlavné stavebné sekvencie bradlového pásma a sú spoločne označované ako oravikum alebo pieninikum. Pre obe sekvencie sú typické pestré (červené, zelené, sivé) slieňovce (slieňovec je vápnitý ílovec) až slienité vápence prevažne vrchnokriedového veku s viacerými lokálnymi názvami (napr. púchovské sliene). Pri tektonickom stlačení bradlového pásma sa slieňovce správali plasticky a boli odtrhnuté od pevnejších vápencov, ktoré vďaka svojej väčšej odolnosti vytvorili bradlá. Tektonické odlúčenie zároveň spôsobilo zdanlivú stratigrafickú diskordanciu. Slieňovce a slienité vápence sú zároveň náchylnejšie na zvetrávanie a obyčajne tvoria mäkko modelovaný reliéf v zníženínách medzi bradlami.
Oravické jednotky boli sformované v čele juhopenninského akrečného komplexu na severnej hrane jednotiek CZK a v tyle mladšieho akrečného klinu flyšového pásma. Náplňou oravických jednotiek sú len nemetamorfované sedimentárne mezozoické (jursko-kriedové) komplexy odlúčené od svojho pohlteného kontinentálneho substrátu. Sú viacnásobne krehko deformované najskôr kompresným vrásnením a neskôr transpresiou. dnes budujú vztýčenú zónu s „bradlovou“ stavbou zakorenenú pravdepodobne v strednokôrových úrovniach. Hlbinné geofyzikálne prejavy tejto zóny sa označujú ako „peripieninský lineament“. Na základe zloženia klastov v jurských synriftových sedimentoch sa predpokladá, že zaniknuté podložie odlepených oravických jednotiek tvorili triasové platformové karbonáty, pravdepodobne permoskýtske klastiká a predalpínsky kryštalinický fundament.
Klapská a Manínska sekvencia patrý do tzv. pribradlového pásma, ktoré vzniklo na mieste subdukcie oceánskej kôry váhika a je súčasťou senónskej akrečnej prizmy. Počas alpínskej konvergencie bol severný okraj západokarpatskej platne deštruovaný, došlo k zvrásneniu a akrécii jednotiek pribradlového pásma (manínskej a klapskej), a tým k tektonickému zblíženiu s jednotkami severného kontinentálneho okraja (kysucko - pieninskej a čorštýnskej).
Zdroj: Kováč et al., 1993 "Alpínsky vývoj Západných Karpát"; Hók et al., 2001 "Geológia Slovenska"; Plašienka et al., "Geologická stavba a vývoj Západných Karpát"
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Podnety a námety
Našli ste na stránkach chyby alebo máte námety na ďalšie rozšírenie? Sem s nimi. | radoslav.vavercak@gmail.com